Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Budem sa opakovať, ale časy, kedy bol death metal na Slovensku silný nielen čo do počtu kapiel, ale aj tak, že práve vďaka tomuto žánru našu krajinu svet extrémneho metalu zaregistroval, keďže prvé všeobecne solídne bandy a nahrávky sa tu datujú pred rok 1995, sú preč. Generácia rokov 1990 – 2005 priniesla dvojciferný počet spolkov, ktorým na naozajstné presadenie sa vo svete chýbali buď peniaze, alebo k nim ešte aj chuť položiť sa do hrania a zviditeľňovania až tak, že iné veci musia ísť čiastočne na vedľajšiu koľaj, ak sa má niečo podariť. (Pričom aj vtedy sú šance len neveľké, lebo hlavne početne je konkurencia vždy obrovská.) Asi toľko k starému dobrému „prečo sa tie kapely nepresadili?!“, vyslovenému občas takým tónom, ako keby z toho pýtajúceho sa akosi osobnejšie bolelo vzadu. Proste osudom bolo podzemie, rovnako ako u väčšiny žánrových kolegov po svete. Treba sa ľutovať? Ani si nemyslím, nikto nehral z donútenia.
Tak či onak sa tu podarilo pokryť v zásade všetky subžánre od klasického kovu smrti cez melodický, brutálny aj ten mixnutý grindom, nech je skaza dokonalá. Ešte aj trochu toho slamu by sa našla, hoci to už je viac-menej záležitosťou súčasnosti. Z dnes prebujneného novodobého old schoolu sa občas niekomu podarí uskočiť a to je fajn, len zo vzorcov spred skoro 30 rokov by sa žiť nemalo. V tomto kontexte stojí za to pripomenúť si dokopy hádam šesť rokov existujúcich, v strede Slovenska usídlených THE INFINITE WITHIN. Tí sa do histórie zapísali len demom a jediným albumom „Bestial Void Inevitability“ z roku 2014, ktorý tuším scénou len tak bez väčšieho rozruchu prebehol a je to svojím spôsobom škoda. Ak naň niekde natrafíte, berte si ho, ako slovenská odpoveď na „tremolový“ brutálny a technický death metal, v ktorom je silný odraz ORIGIN, ale aj kadečo navyše, napríklad melodickejšie a „atmo“ pasáže, je to dobrá vec.
Trochu problém u TIW bol, že po spustení bolo možné podľahnúť dojmu, že tu u nás, kde by sa nejakí bubeníci do širšej špičky nájsť dali, hrá aj ktosi, kto na to ide cca ako George Kollias alebo John Longstreth. V tom bol kameň úrazu, ono už keď bicie možno z nedostatku času programujem, je dobré byť realista. Aby potom sľubná banda kvôli rozdielnym názorom na toto nevyšumela dostratena. Na jej troskách ale potom vypučal ďalší splodenec pekla a smrti, v ktorom aktuálne pôsobia dvaja bývalí členovia TIW, Martin „Martinus“ Dolný (gitary, vokály), Peter „Koľak“ Krištofory (bicie) a s nimi ešte basák z DEMENTOR Ondrej „Rohan“ Hanko. Nové smrtiace komando nesie názov REALMS OF CHAOS a po dvojskladbovom prome „Spawn“ (2017) sa 20. októbra prihlásilo s debutovým albumom „The Seed“, vydanom u švédskych Downfall Records. Keď sme pri nich, prednedávnom ma vcelku prekvapilo, že Mikael ešte funguje, ale zjavne áno a pribral si už niekoľkú slovenskú kapelu počas existencie svojho vydavateľstva.
Snáď sa o ňu patrične postará, death metal z dielne REALMS OF CHAOS je rozhodne kvalitný. Po hudobnej aj zvukovej stránke určite v pásme silného nadpriemeru, tu ani fajnovky, ktorým surový, barbarský podzemný zvuk hanobí jemnocit, nemajú nad čím rumádzgať. (Mám na mysli povedzme francúzske drviče nôh vyrobené v Tennessee, prudké zvracanie z Mexika, pokojne aj pohľad do ticha od českých susedov a podobne.) Znenie je totiž bližšie tomu, ktoré si Erik Rutan vymyslel pre HATE ETERNAL, alebo také, na ktoré kedysi dával vydavateľ mastný rozpočet a producenta k tomu. Pokiaľ chcete death metal, ktorý je v podstate už „brutal“, veľmi intenzívny a výbušný, a zároveň technicky a vybrúsene podaný, ROCH odporúčam, takáto vec by bola silná aj inak ako debut kapely „bez dlhoročnej demáčovej a koncertnej minulosti“. O to viac, že „The Seed“ je vlastne dielom jedného človeka, Martinus nahral všetko okrem bicích.
ROCH uvádzajú, že kvôli časovej vyťaženosti vlastného bubeníka sa rozhodli využiť služby hosťa až spoza oceána. Gabe Seeber zo San Francisca je bubeníkom tech-deathmetalových modernistov THE KENNEDY VEIL a vo svojich 29 rokoch má za sebou koncertné hranie u pojmov ako DECREPIT BIRTH, ABYSMAL DAWN, POSSESSED, BENEATH či THE FACELESS, čo na jednej strane znamená, že Martinus má na albume bicie absolútne na úrovni doby, na strane druhej je toto veľká výzva pre Koľaka. V podstate záväzok naučiť sa odohrať bicie tak, ako sú na albume, pretože nie je žiaduce a pre budúcnosť vysoko nádejnej skupiny bezpečné predviesť za bubnami naživo niečo, čo je kvalitatívne niekde inde než nahrávka. Ak sa podarí zladiť všetko tak, že na koncerte budú vokály, gitary aj bicie „krasopisné“, budem mať radosť, pretože „The Seed“ tak, ako mi hrá z CD, považujem za hodnotný príspevok do kroniky SKDM.
Deväť skladieb žánrovo veľmi čistého kovu smrti nezaprie a ani nezapiera inšpiráciu americkou scénou a REALMS OF CHAOS sa na debute ocitajú v priesečníku viacerých deathmetalových línií, klasickej, rúhačskej, technickej i brutálnej. Riffovanie, práca s vokálmi i ponurá, zlovestná nálada má korene v základoch položených ešte MORBID ANGEL a spevnených HATE ETERNAL. Frenetické tempá a „tremolovanie“, ako aj výbušnosť a energie, to je opäť stopa ORIGIN, ale už nie v takej miere ako u THE INFINITE WITHIN. Tam na mnohých miestach dominovala, tu je len jedným z pomerne rovnomerne fungujúcich princípov. Album, ktorý celých vyše 40 minút uháňa vo vysokých tempách, na nejednom mieste zahučí aj silou a atmosférou púštneho víchra ako z otvorených kobiek staroegyptských démonov, čím by sme pramene, z ktorých sa tu čerpalo, mali hádam aj pokope. Nevznikol nejaký „death metal s istou pečaťou slovenskosti“, čo však nevnímam ako slabinu, pretože „The Seed“ je nekompromisný skladateľsky i aranžérsky vypracovaný deathmetalový náklad s príťažlivými riffmi, harmóniami, sólami, vkusnou dávkou melodiky i kvalitnými vokálmi cca zo školy IMMOLATION a spol. Je až škoda, že tohto roku SKDM scéna dosť spala na uschnutých vavrínoch, zaslúžil by si konkurenciu, s ktorou by si to rozdal o vysoké umiestnenie.
„The Seed“ je nielen na pomery debutu naozaj vydarenou poctou ponuro vážnej esencii death metalu, v ktorej sa spája prepracovanosť s nekompromisnosťou a pred REALMS OF CHAOS sa teraz hrozivo týči úloha vysoké hodnotenie obhájiť.
1. Depths (Intro)
2. Pain Eternal
3. To Consume
4. Forces of Opression
5. World of Worms
6. Submerged in the Perilous Decay
7. The Seed
8. Another Day, Another Skin
9. Magma Chamber
Diskografie
The Seed (2020) Spawn Promo (2017)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2020 Vydavatel: Downfall Records Stopáž: 41:53
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.